Bathory

Alžbeta Báthory
(Anna Friel)

Erzsébet Báthory – Alžbeta Báthoryová sa narodila v roku 1560, bola šľachtičnou pochádzajúcou z jedného z najvýznamnejších uhorských rodov. Do jej rodiny patril aj poľský kráľ Štefan Báthory či sedmohradské knieža Gabriel Báthory. Nemenej významné postavenie vojenského poradcu kráľa Rudolfa II. zastával aj jej manžel František Nádasdy, za ktorého sa vydala ako pätnásťročná. Mala s ním päť detí – dcéry Annu, Katarínu a Pavla. Uršula a Andrej zomreli ešte ako malé deti. Manžel jej zomrel v roku 1604 na následky zranení z bojov.

Alžbeta žila v storočí mocenských a náboženských vojen a jej život neskôr ako vdovy, vlastniacej obrovské majetky, naozaj nebol ľahký. Uhorsko bolo rozdelené na Habsburskú a Osmanskú ríšu, hlavným mestom Uhorska bola Bratislava. Do tzv. Horného Uhorska patrilo Slovensko, časť Poľska, územie na východe tvorilo Sedmohradské kniežatstvo, ktorému vládol sedmohradský knieža Žigmund Báthory a neskôr jeho synovec Gabriel. Až do začiatku Pätnásťročnej vojny s Turkami v roku 1591 boli vzťahy medzi Habsburgovcami a Osmanskou ríšou v podstate mierové. V rozpútaní vojny s Turkami hral na strane uhorskej politiky významnú úlohu aj Alžbetin manžel František Nádašdy. Turkov sa však z uhorského územia vytlačiť nepodarilo, zem bola neustálymi vojnovými útrapami vydrancovaná, Sedmohradsko rozvrátené. V posledných rokoch vojny (1604-1606) vypukla de facto vojna občianska, kedy Štefan Bocskai bojoval za koniec vojny s Turkami a proti habsburským snahám o rekatolizáciu krajiny. Obe sa podarilo ukončiť až v roku 1606, no v krajine ďalej pokračoval vnútorný boj medzi Habsburgovcami a uhorskou šľachtou. V tomto roku boli Habsburgovci prinútení obnoviť aj funkciu palatína, ktorú neobsadzovali už štyri desaťročia. Jedným z nich bol aj Juraj Thurzo, ktorý zohral takú osudnú rolu v živote Báthoryovej.

Počas Alžbetinho života bolo len málo takých rokov, keď sa nikde nebojovalo, keď vojaci nepáchali násilnosti na civilnom obyvateľstve, keď proti sebe nebrojili protestanti a katolíci, alebo jednotlivé protestantské náboženstvá – luteráni, kalvíni, unitári – medzi sebou. Vojna a násilie vtlačili svoju pečať na každú stránku života a zanechali svoje stopy aj v morálke.

Alžbeta Báthoryová sa stala legendárna na celom svete ako krutá grófka, vraždiaca nevinné panny, v krvi ktorých sa kúpala, aby si zachovala večnú mladosť. A nielen to – s pomocou niektorých slúžok dievčatá vraj týrala horiacimi sviečkami, rozpáleným železom či polievala na mraze studenou vodou.

Názory na to, či Alžbeta skutočne všetky tieto zločiny vykonala, sa rôznia. Niektorí historici tvrdia, že áno, iní sa domnievajú, že ona sama sa stala obeťou sprisahania a špekulácií, ktoré ju mali pripraviť o majetky. Nikdy sa nenašli ani nezachovali dôkazy o tzv. „železnej panne“, pomocou ktorej mala zo svojich obetí získavať krv pre svoj kúpeľ a ani jeden svedok o krvavom kúpeli nikdy nevypovedal. Kúpať sa v krvi – a dokonca v takom množstve – nie je možné ani z fyzikálneho hľadiska. Jej zrážanlivosť je totiž taká rýchla, že vytvoriť z nej kúpeľ je prakticky nemožné.

Vyšetrovanie proti Alžbete začal palatín Thurzo v roku 1610. Bola obvinená z vrážd množstva mladých dievčat, pred vyšetrovateľmi vypovedalo viac ako tristo svedkov, no ich výpovede sa rôznia. Alžbeta bola obvinená, uväznená na Čachtickom hrade a začal sa proti nej pripravovať súd. Ten sa ale nikdy nekonal. Alžbetu z obvinení nikdy neusvedčili napriek tomu, že jej odsúdenie urgoval aj sám panovník. Je pravdepodobné, že celú záležitosť „ututlal“ sám Thurzo, ktorý nechcel kompromitovať vysokú šľachtu, ku ktorej Alžbeta patrila a napriek vážnym obvineniam zahral prípad do ústrania. Mal na to samozrejme vážne politické dôvody – záujmy uhorskej šľachty, ktorú sa vládnúci Habsburgovci snažili pripraviť o výsady a odsúdenie uhorskej grófky by mohlo mať ďalekosiahle následky.

Na druhej strane ale napriek snahe ututlať celý prípad, mohol mať Thurzo predsa len dôvod zničiť Alžbetu, preto viedol proti nej spomínané rozsiahle vyšetrovanie. V prípade jej odsúdenia alebo popravy by jej majetok, na tú dobu obrovský (vlastnila majetky nielen na území dnešného Slovenska, ale aj v Maďarsku, Rakúsku a Rumunsku) pripadol kráľovskej korune, na území Uhorska kráľovmu zástupcovi, čiže palatínovi. V momente Alžbetinho zatknutia ale vyšlo najavo, že napísala testament, ktorým svoj majetok rozdelila medzi syna Pavla a dve dcéry, ktoré mali za manželov významných uhorských veľmožov – Mikuláša Zrínyiho a Juraja Drugeta. Tým majetok zachránila, aby nepadol Thurzových či iných cudzích rúk.

Alžbeta po štyroch rokoch väzby v roku 1614 zomrela, no mnohé veci okolo jej osudu zostávajú nevypovedané a pravdepodobne takými už navždy zostanú.

Kto teda bola v skutočnosti Erzsébet Báthory – Alžbeta Báthoryová?
Naozaj „krvavá grófka“, ako ju dnes historici prezývajú? Alebo bola iba veľmi pôvabnou a na svoju dobu veľmi vzdelanou ženou ovládajúcou niekoľko jazykov, vážne sa zaujímajúcou o prírodné liečiteľstvo? Žena s vybraným vkusom a zároveň natoľko bohatá, že iritovala mnohé šľachtičné svojimi originálnymi róbami ušitými pre ňu až v Taliansku? Bola psychopatickou sadistickou vrahyňou, alebo obeťou vtedajších pomerov plných temných intríg, ktoré zosnovali niektorí mocní, bažiaci po jej rozprávkovom majetku? Bola krutou, nemilosrdnou vladárkou či zraniteľnou, osamelou vdovou, prípadne obidvoma ženami v jednej osobe? Aj na niektoré z týchto otázok sa snaží odpovedať nový film Juraja Jakubiska.

Z Čachtického hradu, ktorý mal povesť najnedobytnejšieho v celej stredovýchodnej Európe, zostali po čase len ruiny, Čachtický kaštieľ v podhradí zmizol celkom. V malej obci sa dnes nachádza len múzeum, vlastniace jej jediný portrét dosť pochybnej umeleckej kvality, podľa ktorej sa nedá poriadne určiť ani Alžbetin vek. Z neho na nás zmyselne hľadí smutná a zádumčivá tvár, prísne zovreté pery prezrádzajú, že sa jedná o energickú ženu, zatiaľ čo veľké oči ukazujú smelosť a romantiku.

Michelangelo Merisi Da Caravaggio

Michelangelo Merisi Da Caravaggio
(Hans Matheson)

„V umení je všetko bezvýznamné, čo nie je prevzaté zo života.“
Caravaggio

Michelangelo Merisi sa narodil 28. septembra 1573 v obci Caravaggio v Lombardii. Nemal až taký skromný pôvod, ako sa o ňom tvrdilo ešte v minulom storočí, zrejme s úsilím, vytvoriť obraz „sociálneho buriča“. Jeho otec bol „vedúcim stavebných prác“, čiže de facto staviteľom miestneho markíza.

Po otcovej smrti ho ako 11-ročného dal starší brat, presvedčený o jeho talente, do učenia do milánskej dielne Simona Peterzana, maliara pôvodom z Bergama. Pobudol tam 4 až 5 rokov. Dodnes je neznáme, čo robil po jej opustení v rokoch 1588 – 1593, pripúšťa sa ale, že okolo roku 1590 už žil v rímskom prostredí. Niektorí kronikári zaznamenávajú, že Caravaggio zabil jedného druha z Peterzanovej dielne. Hoci sa dnes zdá, že táto historka tvorí súčasť legendy o „prekliatom“ maliarovi, isté však je, že jeho život v Ríme sa odvíjal ako v búrlivom románe.

Keď prišiel do Ríma ako mládenec bez prostriedkov, pracoval v rôznych dielňach , umelecky sa síce rozvíjal, ale žil ešte vždy v najväčšej biede. Keď raz ochorel, musel sa uchýliť do chudobinca. Po vyliečení začal pracovať u známejšieho maliara, ako boli tí, pre ktorých pracoval predtým – u Giuseppa Cesariho. Hoci tam pobudol krátko, predpokladá sa, že práve v tom období vznikli dva z jeho raných obrazov – Chlapec s košíkom ovocia a Chorý Bakchus (pravdepodobne autoportrét). Z rúk Cesariho, ktorý údajne poriadne využíval mladé talenty, sa vyslobodil, keď mu bezplatné prístrešie vo svojom dome ponúkol prelát Fantin Petrignani. Takmer všetci životopisci sa zhodujú v názore, že z tohto obdobia pochádzajú jeho obrazy Bakchus, Veštica, Odpočinok na úteku do Egypta, Magdaléna a Chlapec uhryznutý jaštericou.

Jeho originálnosť sa prejavovala vo výbere námetov, ako aj tým, že skutočnosť podával celkom novým spôsobom. Ešte pol storočia po jeho smrti všeobecne vládol názor, že Caravaggio maľoval iba opovrhnutiahodné námety, aké vidno len na ulici a preto sú priam urážajúce. So svojou neúprosnou jasnozrivosťou a prenikavým pohľadom, schopným obsiahnuť celok a nie iba detail (na rozdiel od maliarskych diel, aké sa v tej dobe predávali ako „hlavy“, „poprsia“ alebo „polpostavy“) sa zdal priam brutálne originálny a neprijateľný pre rímske kruhy, ktoré určovali a ovplyvňovali vkus tej doby.

Jeho rané diela vynikajú mimoriadne presným podaním, vychádzajúcim zo starostlivého pozorovania štruktúr a farieb všetkých predmetov, ktoré mal možnosť rozostaviť si v ateliéri – zátišia ovocia a kvetov, fľaše vína, nábytok, odevy, meče, vie sa o ňom aj to, že mal doma pár vtáčích krídel. Všetky tieto predmety nájdeme v jeho obrazoch.

Maľovanie postáv podľa živých modelov bolo ťažšie. Aj keby mu tieto postavy stáli v ateliéri bolo vylúčené maľovať takto postavy v prudkej akcii. A naozaj – ako si všimli historici už v 17. storočí, neistota pri riešení postáv v pohybe bola jednou z Caravaggiových slabín. Jeho postavy, napriek vzrušujúcemu deju vyzerajú čudne pokojné, takmer meravé.

Caravaggio bol však realistom predovšetkým pri výbere modelov. Jeho Magdalény alebo Kataríny sú obyčajné rímske dievčatá, oblečené do súčasných šiat, ktoré vyzerajú ako svätice iba vďaka zvláštnym znakom. Ešte dôležitejšie je, že Caravaggio opustil tradíciu znázorňovať svätcov ako hrdinov. Jeho svätci majú na sebe nenápadné odevy, sú to robustní, pracujúci ľudia, ktorí by sotva vynikli v dave. Realizmus tohto druhu však podľa vtedajších kritérií znevažoval náboženstvo, preto sa veľmi často stávalo, že cirkevná vrchnosť objednané oltárne obrazy Caravaggiovi vracala. Napriek tomu dostával opätovné objednávky od kostolov aj aristokratov a napriek tomu bol jedným z najväčších náboženských maliarov 17. storočia.

Odborníci sa dnes prikláňajú k názoru, že jeho rímske obdobie trvalo do roku 1596, kedy pravdepodobne namaľoval slávny obraz Kôš s ovocím. Štýlovo dozrel, to ale neznamenalo, že by bol dosiahol všeobecné uznanie. Jeho diela sa naďalej predávali ťažko, až kým ho istý Valentino, profesionálny priekupník, nepredstavil kardinálovi del Monte, ktorý mal vycibrený umelecký vkus. Maliarove finančné ťažkosti sa skončili, u kardinála mal zabezpečené bývanie i živobytie a mohol sa venovať maľovaniu podľa svojich predstáv. Pravdepodobne práve pre tohto svojho ochrancu namaľoval diela Falošní hráči, Hráč na lutne a štít s hrozivou tvárou Medúzy.

V období rokov 1598–1601 vznikli jeho slávne maľby v Contarelliho kaplnke v rímskom kostole San Luigi dei Francesi: Sv. Matúš s anjelom, Povolanie sv. Matúša a Mučenie sv. Matúša. Týmito dielami uviedol nový sloh. Ide o monumentálne kompozície, kde sa náboženské príbehy rozprávajú ako súčasné udalosti prežívané prostým ľudom s obrovským revolučným realizmom. Sila jeho malieb tkvie v smelých kompozíciách, ako aj vo veľmi novátorskej hre tieňov a svetiel, umocnenej jemnou a teplou farebnosťou.

V tomto období dostal aj ďalšie významné objednávky na obrazy s náboženskými námetmi pre kostol Santa Maria del Popolo: Ukrižovanie sv. Petra a Obrátenie sv. Pavla.

V maliarskom období v tom čase nastal čas významnej zmeny. Na jednej strane stáli predstavitelia bolonskej školy – Carracciovci, na druhej ich sok Caravaggio. Bolonskí maliari sa stali zakladateľmi nového „klasicizmu“. Proti ich dekoratívnemu umeniu s ideálnymi krajinkami a konvenčnými výjavmi sa celou svojou osobnosťou musel vzoprieť búrlivák a násilník, ako bol Caravaggio. Mimovoľne sa stal jedným z prvých tvorcov baroka v maliarstve, ktorý bol protikladom klasicizmu, zrodeného v Bologni. Zdá sa to neuveriteľné, ale tieto dve protichodné tendencie sa čoskoro začali navzájom dopĺňať. I keď sa celé 17. storočie nadchýnalo tvorbou bolonskej školy, nemožno poprieť, že najväčší maliari toho obdobia nadväzovali určitým spôsobom na Caravaggiovo dielo: Velázquez a Zurbarán v Španielsku, Rubens a Rembrandt v severnej Európe.

Hoci sa Caravaggiovi na začiatku 17. storočia začalo dariť – dostal už spomínané veľké objednávky – a bol to veľmi talentovaný muž, jeho životopisci často opisujú jeho neviazaný život. Bolo veľmi ťažko nadviazať s ním priateľstvo a neuplynul azda ani rok, aby sa nezamotal do nejakej podozrivej veci, alebo do vážnej nepríjemnosti. V roku 1605 si odpykal trest vo väzení, no len čo sa dostal von, poranil nejakého muža a preto ušiel z Ríma a uchýlil sa do Janova. Neskôr sa síce vrátil, no popri maľovaní pokračoval aj v násilníckom spôsobe života. V tom istom roku začal maľovať Smrť Panny Márie, no mnísi, pre ktorých obraz zhotovil, ho odmietli prevziať.

Rok 1606 bol pre maliara osudný. V pouličnej bitke zabil svojho spoločníka, ušiel znova z Ríma a uchýlil sa do domu Marzia Colonnu, švagra markíza de Caravaggio. Pretože potreboval peniaze, namaľoval pre svojho ochrancu Magdalénu. Získané peniaze mu umožnili dostať sa do Neapola.

Zachovali sa doklady aj o jeho pobyte na Malte roku 1608. Podľa všetkého tam namaľoval dva portréty veľmajstra Alofa de Wignacourt, Spiaceho Amora, Sv. Hieronyma a Sťatie sv. Jána Krstiteľa. Všetky tieto diela boli pravdepodobne podmienkou, aby bol Caravaggio menovaný rytierom maltézskeho rádu. No len čo to dosiahol, dostala sa na ostrov správa o jeho rímskom previnení. Zatkli ho, podarilo sa mu však ujsť, za čo ho vylúčili z rádu, do ktorého ho krátko predtým prijali.

Osud ho následne zaviedol do Syrakúz, kde namaľoval Pohreb sv. Lucie v kostole Santa Lucia. Začiatkom roku 1609 bol ešte vždy na Sicílii a to v Messine, kde vytvoril obrazy Klaňanie sa pastierov a Vzkriesenie Lazara.

Zdá sa, že aj v Messine sa bál pomsty maltézskych rytierov, pretože ďalšou zastávkou jeho putovania bolo Palermo. Ako uznávaný maliar tam získal hneď prácu – pre kostol San Lorenzo namaľoval obraz Narodenie so sv. Františkom a sv. Vavrincom.

Vnútorný nepokoj priviedol Caravaggia znovu do Neapola, no i tu ho čakalo iba nešťastie. Napadli ho a vážne zranili pred vchodom do nemeckej krčmy. Jeho stav bol taký vážny, že sa v Ríme rozšírila správa, že zomrel. Kým sa v prvých mesiacoch roku 1610 zotavoval zo svojho zranenia, jeho priaznivci sa za neho prihovárali v Ríme. V júli toho istého roku priplával na malej plachetnici k Porta Ercole, španielskemu prístavu na hraniciach pápežského štátu. Hneď po pristátí ho omylom zatkli. Keď ho prepustili, chcel pokračovať v plavbe, no loď medzitým odplávala. Nedbajúc na úmornú letnú horúčavu zanovito čakal celý deň na pobreží na ďalšiu loď. Zomrel pravdepodobne na úpal, osamelý a opustený 18. júla 1610 vo veku necelých tridsaťsedem rokov.

Tridsaťsedem rokov bezuzdného, ale nesmierne plodného života.

Veľký ohlas, ktorý vzbudilo Caravaggiovo dielo nielen v umení, ale aj v myslení jeho súčasníkov, viedol nevyhnutne k tomu, že ho začali napodobňovať. Kým však Carracciovci a ich nasledovníci vytvorili skupinu a školu, umelci, ovplyvnení Caravaggiom boli navzájom takí rozdielni, že ich dielo sa dá len ťažko zhrnúť a zhodnotiť.

Jeho priamy vplyv bol síce intenzívny, ale krátky, obmedzený na jeho bezprostredných nasledovníkov, z ktorých viacerí boli cudzinci, pôsobiaci v Ríme. No nepriamy vplyv jeho diela na európske umenie bol ďalekosiahly a nepredvídateľný. Velázquez v Madride a Georges de la Tour v Lotrinsku vytvorili svoje najkrajšie a najcitlivejšie obrazy v Caravaggiovom štýle, hoci ani jeden z nich nikdy nevidel Caravaggiov originál.

František Nádasdy

František Nádasdy
(Vincent Regan)

František – Ferenc Nádašdy sa narodil v roku 1555 v Sárvári v jednej z najvýznamnejších uhorských rodín. Jeho matkou bola Ursula Kanizsayi, otcom neskorší uhorský palatín Tomás Nádašdy. Keď mal dvanásť rokov, odišiel na panovnícky dvor do Viedne, ako dvadsaťročný sa oženil s pätnásťročnou Alžbetou Báthory. Myšlienka ich manželstva vznikla na stranách ich rodičov, no samozrejme za ňou boli aj majetkové záujmy. V čase svadby už boli ale obaja sirotami.

Zásnuby aj svadba v r. 1575 sa konali vo Vranove. Mladomanželia dostali vzácne dary od panovníka Maximiliána a jeho rodiny. O samotnej svadbe nie sú známe podrobné skutočnosti, no údajne sa jej zúčastnilo viac ako 4 500 hostí a určite bola honosná a trvala dlho, ako to bývalo v tom čase zvykom.

Keď sa Nádašdy stal hlavným veliteľom uhorských vojsk, mal len dvadsaťtri rokov a v tom období už bol aj radcom panovníka. Bol to mohutný chlap a surový človek, ktorého sa báli aj Turci. Volali ho Čierny Beg. V bojoch s Turkami obzvlášť vynikal a jeho meno sa často objavovalo v listoch tureckých hodnostárov. Do dejín 15-ročnej vojny sa zapísal ako veľmi zdatný veliteľ jazdectva. Vyznamenal sa v bojoch pri obliehaní Ostrihomu, pri útoku na Párkányi (Štúrovo), bol aj úspešným dobyvateľom Taty. Ako štyridsaťosemročný sa stal hlavným veliteľom Zadunajských vojsk.

Nádašdy nebol len vojenským teoretikom, svoje praktické vojenské skúsenosti nechal aj písomne spracovať. V dokumentoch, ktoré po sebe zanechal zdôrazňoval potrebu chrániť domáce obyvateľstvo pred vojnovými útrapami, poukazoval na slabú disciplínu, ktorá v tých dobách vládla vo vojenských táboroch. Veľkú chybu, na ktorú často upozorňoval, videl aj v uprednostňovaní koristenia vojsk pred konečnou fázou víťazstva, čo v konečnom dôsledku často viedlo k zvratu situácie v jednotlivých bitkách.

Manželstvo s Alžbetou trvalo takmer 30 rokov, no ich prvé dieťa, ktoré sa dožilo dospelosti, sa narodilo až 10 rokov po jeho uzatvorení. Väčšinu života ale Nádašdy strávil ďaleko od manželky a zomrel v rodnom Sárvári v roku 1604. Alžbete zanechal starostlivosť o obrovské majetky v čase, keď už 13 rokov zúrila v Uhorsku vojna s Turkami a vnútropolitická situácia pomaly tiež spela k občianskej vojne.

Kráľ Matej II.

Juraj Thurzo

Juraj Thurzo
(Karel Roden)

György Thurzo – Juraj Thurzo sa narodil v roku 1567 na Lietavskom hrade. Pochádzal z rodiny Thurzovcov, pôvodne v 15. storočí obchodníkov, neskôr banských podnikateľov. Keďže otec mu zomrel ešte počas jeho detstva, časť mladosti strávil na dvore arcikniežaťa Ernesta. Jeho prvou ženou bola Žofia Forgáchová, po jej smrti sa oženil s Alžbetou Czoborovou. Ako hlavné sídlo mu slúžil Bytčiansky zámok. Na svoju dobu bol mimoriadne vzdelaný – hovoril po latinsky, grécky, nemecky, maďarsky a slovensky. Slovenčinu na jeho panstvách používali dokonca aj v úradnom styku. Z Bytče urobil stredisko humanistickej vzdelanosti, podporoval školy, umenie i kostoly.Napriek svojim humanitným záujmom bol aj hrdinom tureckých vojen, sám sa osobne zúčastnil viacerých bojov. Vo víťaznej bitke pri Székekesfehérvári utrpel dokonca vážne zranenia.

Ako tridsaťjedenročný sa stal radcom kráľa Rudolfa II., v roku 1602 hlavným veliteľom preddunajských vojsk a hlavným kapitánom novozámockej pevnosti.

So vzrastajúcou politickou mocou rástol aj jeho hospodársky vplyv. Vrcholom Thurzovej životnej kariéry sa stala jeho voľba za uhorského palatína v decembri 1609. Palatín bol v tom období prvým mužom v krajine po panovníkovi a mal rozsiahlu politickú, vojenskú, finančnú a súdnu moc. Jeho povinnosťou okrem iného bolo byť spravodlivým sudcom bez ohľadu na pôvod a postavenie osôb. Alžbeta Báthory bola prvým závažným prípadom, ktorý mal vyriešiť, no ona sa pred súd nikdy nedostala. Za snahou zničiť Alžbetu stál, na historické pomery tej doby, jej obrovský majetok. Ešte aj po jej smrti, v roku 1614 tajne podporoval snahy Gabriela Bethlena na získanie Báthoryovských majetkov, pre ktoré sa zinscenovali procesy s obvinením s bosoráctva. Hlavnou hybnou silou jeho činnosti v 17. storočí bol rozpor s Báthoryovcami a nepriateľstvo voči nim. No Thurzo tieto majetky nikdy nezískal. Alžbetu nasledoval o dva roky neskôr, zomrel v roku 1616. V roku 1621 zomrel aj jeho jediný syn a ním rod Thurzovcov vymrel.

Ján Ponický

Kardinál František Forgáč

Gabriel Bethlen

Mikuláš Zrínsky

Alžbeta Czoborová

Gabriel Báthory

Gabriel Báthory
(Marek Majeský)

Synovec Alžbety Báthoryovej sa narodil sa v roku 1589 vo Varadíne, kde prežil aj prvé roky života. Neskôr sa jeho rodičia odsťahovali sa na rodinný hrad Somlyó, po niekoľkých rokoch dokonca museli utiecť do Poľska. Po návrate z Poľska a smrti otca sa jeho tútorom stal Štefan Báthory z Ecsedu, krajinský sudca (brat Alžbety Báthoryovej), ktorý mu zanechal obrovské majetky, knižnicu, poklady a zbrane. Zabezpečil mu výchovu, jeho učiteľom bol varadínsky rektor, absolvent univerzít v Padove, Wittenbergu a Heidelbergu. V roku 1605 sa dostal na dvor svojho príbuzného – Štefana Bocskaiho, niekedy v priebehu roku 1607 sa oženil s Annou Horváthovou.

V roku 1608 získal trón Sedmohradského kniežatstva. Sedmohradsko bolo v tom období nárazníkovým územím medzi Turkami a Uhorskom. Hoci formálne patrilo do Uhorska, malo vysokú mieru samostatnosti, a z toho vyplýval aj politický vplyv kniežaťa. Báthory v rámci politických vyjednávaní neváhal niekedy vystupovať ako člen protestantskej cirkvi, inokedy ako katolík.

Báthory a jeho poradcovia uvažovali v rokoch 1609-1610 o zjednotení Turkami neobsadených častí Uhorska na východe. Tieto plány však boli málo reálne. V tomto čase sa vyhrotila aj situácia v Sedmohradsku. V nasledujúcich rokoch utrpel vážnu porážku pri Brašove, o niekoľko mesiacov bol síce úspešnejší a podarilo sa mu viacero vojenských akcií, no v máji 1613 ho sultán zbavil trónu a sedmohradským kniežaťom menoval Gábora Bethlena. Zomrel na následky atentátu v roku 1613.

Báthory vynikal údajnou neobyčajnou silou (vraj bez problémov rozlomil podkovu), bol vynikajúci v bojových disciplínach, podľa niektorých bol ale tyran s krvavými rukami, ktorý poburoval svojím nespútaným životom. Medzi jeho úhlavných nepriateľov patril Gabriel Bethlen, ktorý sa snažil získať sedmohradský trón. Bojoval proti nemu aj rôznymi obvineniami, napr. že „zneuctil cudzie manželky a panny“, vyskytli sa aj obvinenia z „lakomstva, nespravodlivosti, dokonca z incestného vzťahu s vlastnou sestrou, porušovania práva miest, vraždenia mešťanov“ a mnohé iné.

V podstate veľmi krátke obdobie panovania Báthoryho v porovnaní s panovaním iných sedmohradských kniežat nebolo o nič krvavejšie, ale zodpovedalo krutým vojnovým časom a filozofii doby.