 |
 |
 |
Pohľad historika
Grófka Báthoryová
Ako by ste popísali obdobie, v ktorom žilka grófka Báthoryová?
Prelom 16. a 17. storočia bol pre Uhorsko mimoriadne ťažkým obdobím, po bitke pri Moháči roku 1526 sa krajina rozpadla, veľká časť územia Uhorska až po južné časti dnešného Slovenska sa dostala pod osmanskú nadvládu. Táto hranica sa posúvala podľa vojenských úspechov jednej alebo druhej znepriatelenej strany. V rokoch 1593-1606 sa viedla tzv. dlhá alebo pätnásťročná vojna, v ktorej sa osobne angažovala prakticky celá uhorská šľachta, konkrétne aj manžel Alžbety František Nádašdy a neskorší palatín Juraj Thurzo. Ale ani mierové roky, keď oficiálne neprebiehala vojna, neboli pokojné – zle zásobené turecké oddiely podnikali výpravy za korisťou na nepriateľské územie, ktoré bolo drancované aj cisárskymi vojskami a súčasne hospodársky nesmierne zaťažené vojenskými výdajmi. Často sa opakovali epidémie, hladomory v dôsledku neúrod alebo vydrancovania zásob.
Na druhej strane sa však napriek tomu rozvíjala aj kultúra – pri aristokratických dvoroch vznikali školy, tlačiarne, vydávali sa knihy, vyvíjala sa silná mecénska činnosť, najmä podpora študentov na univerzitách v zahraničí, predovšetkým v Nemecku.
Kde najčastejšie žila?
Po tom, ako sa vydala, trávila najviac času v Sárvári a Keresztúre, ktoré boli najdôležitejšími majetkami Nádašdyovcov. Okrem toho pravidelne navštevovala – pravdepodobne minimálne raz ročne – všetky majetky, ktoré vlastnili. Príležitostne sa zdržiavala aj vo Viedni, kde spolu s Batthyányiovcami vlastnili dom. Počas rekonštrukcie kaštieľa v Sárvári trávila viac času na iných panstvách.
Prečo tak často cestovala?
Vzhľadom na to, že jej muž bol väčšinou vo vojenskom tábore alebo na cestách za politickými rokovaniami, pripadla jej úloha dohliadať na hospodárenie na panstvách. Hoci samotnú administratívnu činnosť vykonávali platení úradníci, bolo potrebné dozerať na nich a dohliadať na správnosť a poctivosť ich roboty. Táto činnosť práve v období raného novoveku (16.-17. st.) sa presunula na plecia aristokratických žien, ktoré zastupovali svojich manželov minimálne v dobe, keď títo bojovali alebo sedeli na snemoch.
Bola grófka Báthoryová naozaj krutá, alebo to bola nevyhnutnosť toho obdobia?
Násilie bolo v tomto období formou prežitia. Človek v stredoveku a ranom novoveku nebol taký citlivý na prejavy násilia, ako sme dnes. Jednak to vyplývalo zo spoločenskej štruktúry podriadený – nadriadený, jednak násilie bolo verejne prezentované (verejné popravy, neustály vojnový konflikt, aj keď niekedy latentný), bitky sa pokladali za bežné a uznané výchovné metódy. Pravdepodobne aj grófka Báthoryová bola „krutá“ v intenciách svojej doby, čo však v danej dobe nemuselo znamenať to isté, čo dnes.
A prečo sa o nej vlastne hovorí ako o ukrutnici a najväčšej vrahyni všetkých čias?
Je to dôsledok legendy, ktorá sa o nej vytvorila. Žiadna iná žena v histórii nebola obvinená zo spáchania a osobnej účasti na toľkých zločinoch. Ako na každú legendu, aj tu sa časom nabaľovali fámy a vďaka beletrii, filmu, senzáciechtivým novinárom sa naplnilo príslovie, že stokrát opakovaná lož sa stane pravdou.
Aký bol v tom čase vzťah poddaný – šľachta?
Vzťah poddaného a šľachty bol daný spoločenským rozdielom, pre obdobie feudalizmu bežným v každej európskej krajine, aj keď s regionálnymi rozdielmi. Šľachta ako vládnuca trieda bola na čele politického, vojenského, spoločenského, kultúrneho i cirkevného života, rozhodovala o zákonoch, z čoho vyplýva, že svojim spôsobom bola „všemocná“. Na druhej strane ani poddaní neboli úplne bezprávni, ak si boli vedomí svojich práv, dôrazne sa ich aj dožadovali. Šľachta žila z práce poddaných, preto mala záujem na tom, aby jej poddaní prosperovali. Starali sa o ich ochranu, udeľovali im výnimky z platenia daní, vykonávania robôt, poskytovali v čase núdze nutnú potravu. Podporovali synov chudobných rodín, ak prejavili výrazný talent, aby sa mohli vzdelávať. Samozrejme, miera ústretovosti panstva voči poddaným bola individuálna, niektorý zemepán mal vyslovene povesť ľudomila, iní sa však pre svoju krutosť či spory s poddanými mohli stať aj obeťou ich pomsty.
Aké boli vtedajšie liečebné metódy?
Tak v oficiálnom lekárstve, chirurgii i pri ľudovom liečiteľstve prevládali empirické skúsenosti staré niekoľko storočí. Vyštudovaný lekár vykonával približne to, čo dnes internista, teda diagnostikoval a liečil, ale bez zásahu do tela. Chirurgické zákroky, vrátane amputácií, väčších či menších operácií, trhania zubov, naprávania zlomenín apod. mali v náplni práce chirurgovia, ktorí boli vyučení u niektorého staršieho ránhojiča/chirurga (majstra). Na vidieku úlohu liečenia vykonávali predovšetkým ženy – bylinkárky, na základe vedomostí získaných od predchodkyne a vlastnými skúsenosťami. Často vykonávali aj funkciu pôrodnej babice. To, že dokázali niekedy vyliečiť, alebo – naopak, sa liečenie nevydarilo, ich často stavalo do pozície obvinených z čarovania, často sa stávali aj terčom honby na bosorky. Na šľachtických dvoroch – ak bola rodina dostatočne zámožná – zvykol aspoň dočasne pôsobiť študovaný lekár, väčšinou však títo pracovali v mestách a na šľachtické dvory ich privolávali v prípade potreby. Mávali tu však relatívne dobre vybavené knižnice s mnohými knihami dobovej medicíny a herbáre, podľa ktorých sa väčšinou pani domu (v jej kompetencii bola starostlivosť nielen o zdravie rodiny, ale celého dvora) pokúšala o liečenie, väčšinou s pomocou miestnej bylinkárky či ránhojiča. Išlo však vždy len o „nekrvavé“ zásahy. Ránhojiči však vykonávali úkony, ktoré boli mimoriadne drastické – vzhľadom na to, že aj operácie ako amputovanie sa vykonávali bez anestézie, dezinfekcia rán sa robila vypaľovaním apod. Vzhľadom na nedostatočnú hygienu sa aj najjednoduchší zásah mohol stať smrteľným v dôsledku infekcie.
Mohla byť súdená a odsúdená za zabitie a mučenie poddaných?
Aj príslušníci šľachty mohli byť súdení za zabitie poddaného, lenže takéto spory sa málokedy dostali pred súd, väčšinou sa riešili finančným vyrovnaním. V prvom rade preto, že poddaní väčšinou mali problém so súdnym podaním, a aj tak by boli dosiahli len finančnú kompenzáciu straty, takže sa to riešilo väčšinou mimosúdne. Na druhej strane si treba uvedomiť, že šľachtici si poddaných nezabíjali len tak z kratochvíle, keďže by si vraždili svoj vlastný majetok a svoju vlastnú pracovnú silu, z práce ktorej žili. V dobe, o ktorej sa bavíme, bol v podstate nedostatok ľudí (vojny, epidémie…) a tak sa zabitie poddaného vlastným pánom stávalo zriedka, za možno povedať výnimočných okolností. Ak šľachtic zabil poddaného, patriaceho inému šľachticovi, ten, kto mal stratu, ho mohol pohnať pred súd (väčšinou to aj urobil, ak nedošlo opäť k mimosúdnej dohode) – teda konkrétne v prípade Báthoryovej – ak by jej dievčatá boli skutočne nosili aj z dedín, ktoré patrili iným zemepánom, tak tí by ju boli určite zažalovali pred súdom.
Aké vôbec bolo v tej dobe právo a jeho vymáhateľnosť?
Uhorské právo bolo staré zvykové právo, zakotvené v zákonníku Štefana Werbőczyho roku 1517. Obsahovalo všetky zaužívané právne normy, ktoré sa zakladali na zvykovom práve a čiastočne na precedensoch. Trestný zákonník ako taký neexistoval, každý prípad sa posudzoval individuálne a tresty sa vymeriavali podľa úsudku sudcov (i miery korupcie, pôvodu páchateľa, ručiteľov, majetku apod.). Mestá sa riadili opäť iným právom, ktoré malo svoj základ v nemeckom mestskom práve. Poddaní patrili do súdnej právomoci zemepána, ktorý ju vykonával osobne alebo ju delegoval na niektorého zo svojich poverených úradníkov.
Fungovala vtedy inkvizícia a upaľovalo sa za čarodejníctvo?
Na území Uhorska inkvizícia v tomto období nepôsobila, jednak vzhľadom na labilné postavenie katolíckej cirkvi (silné postavenie protestantov) a najmä pre turecké nebezpečenstvo. Procesy s čarodejnicami sa však konali aj tu, ale v porovnaní so Západom, boli oveľa zriedkavejšie (ak sa zoberie počet doteraz známych procesov na celom území Uhorska za celé obdobie, čo sa konali procesy, vychádza to na 4–5 procesov ročne, samozrejme niekedy to bolo intenzívnejšie, inokedy dlhšiu dobu neboli. Vrcholným obdobím upaľovania čarodejníc v Uhorsku však boli roky 1720-1740.
Aká bola moc cirkvi v porovnaní s mocou vrchnosti na jej panstvách?
Katolícka cirkev v tomto období v Uhorsku prežívala najväčší úpadok svojho vplyvu, veľmi veľa šľachticov v druhej polovici 16. storočia konvertovalo k luteranizmu alebo kalvinizmu. Väčšinou si na svojich majetkoch do kostolov dosadzovali kňazov vlastného vierovyznania (ak takých mali k dispozícii). Cirkev sa však do vecí zemepána pliesť nemohla, samozrejme kňazi mali autoritu, mohli vplývať na konanie panstva.
Akého veku sa priemerne dožívali urodzené ženy v tom období?
Doteraz nebola urobená štúdia o priemernom veku, pretože nemáme dostatok hodnoverných údajov a dokladov (neexistovali matriky, tak väčšinou o veku vieme len odhadom alebo sporadicky z rodových kroník). Odhad: priemerný vek ženy bol okolo 45 rokov. Do úvahy tu treba brať vysokú úmrtnosť pri pôrodoch, teda v mladšom veku, ako aj celkovú vysilenosť organizmu následkom mnohých tehotenstiev a pôrodov (niektoré šľachtické ženy porodili aj 20 a viac detí), ako aj slabú lekársku starostlivosť a ťažšie životné podmienky (zima).
Aké vtedy panovali zvyky a móda?
Samotní predstavitelia šľachty pripisovali mimoriadnu pozornosť svojmu zovňajšku. Správy o nákupoch od vyslaných „nákupcov“, zoznamy nakúpených textílií, galantérie a rôznych cenností sú vzácnym prameňom poznania odevnej kultúry a dobového vkusu a dovoľujú vytvoriť si obraz o nárokoch na luxus, estetických potrebách i materiálnej kultúre.
Už len letmý pohľad do obrazových galérií uhorskej šľachty upriami pozornosť na fakt, že mužský odev si od 16. až po 18. storočie zachoval istú osobitosť, ktorou sa odlišoval od západoeurópskej módy. Aj v Uhorsku podliehalo oblečenie zámožných šľachtických i meštianskych vrstiev zahraničným vplyvom, ale popri prebleskoch talianskej, nemeckej a španielskej módy sa najmä u aristokracie silne uplatňovali aj turecké vzory. Prvotne sa prejavili vo vojenskom odeve, keď už v druhej polovici 15. storočia prevzali ľahký, pohodlný a praktický odev tureckej jazdy. Podľa niektorých názorov v čase, keď došlo k rozhodujúcemu prelomu v dejinách (bitke pri Moháči), sa obyvateľstvo Uhorska chtiac – nechtiac v odievaní najviac podobalo svojmu najúhlavnejšiemu nepriateľovi. Od Osmanov sa odlišovali snáď len v pokrývke hlavy – miesto tureckého turbanu nosili čiapky (väčšinou kužeľovité, nízke, ozdobené perami pripevnenými drahocennými sponami). V druhej polovici 16. storočia sa takéto oblečenie presadilo najmä v kruhoch protestantskej šľachty, od nich ho vo veľkej miere prevzali aj mešťania.
Samozrejme, časom sa menili textilné materiály, dĺžka a výzdoba odevu i doplnky. Základný strih a zostava však pretrvali, ustálili sa dekoratívne prvky, ktoré podčiarkovali domáci kolorit odevu a dávali mu ráz osobitej uhorskej módy. Charakterizovala ju bohatá zlatá a strieborná výšivka s renesančnými prvkami, zdobenie pozamentmi (prámikmi, šnúrami, šujtášmi, bortňami, buritášmi a ženilkou z hodvábnej či bavlnenej a vlnej priadze, ako aj zo zlatých a strieborných nití) a náročnými šperkárskymi prácami, ako boli ozdobné spony a gombíky. Dvojkoľajnosť vývinu potvrdzuje aj rozlíšenie v rámci krajčírskeho remesla: vedľa uhorských krajčírov pracovali aj cechy tzv. nemeckých krajčírov, ktorí pracovali najmä pre obyvateľstvo miest.
Mužský odev sa skladal z košele, priliehavého kabátca, priliehavých nohavíc a voľnejšieho plášťa. Košele boli obvykle z bieleho ľanového plátna, zámožnejší nosili aj dve (spodnú, ktoré sa nosila už ako bielizeň) a vrchnú, ktorá bola kratšia a zdobená. Kabátec, nazývaný dolomán mal obvykle úzky stojatý golier, dlhé úzke rukávy a vpredu sa po celej dĺžke od hrdla až po pás zapínal na gombíky a slučky. Do pása bol vypasovaný, od pása nadol sa rozširoval. Vo svojej najstaršej forme siahal až po členky.
Na dolomán sa obliekal plášť, mentieka. Bol voľnejší a dlhší, obvykle bez rukávov alebo len s krátkymi dekoratívnymi rukávikmi. Golier mohol byť stojatý alebo široký so špicatým zakončením. Mentieky mali zapínanie na tradičné gombíky a slučky. V skutočnosti bolo toto zapínanie skôr na ozdobu, lebo samotný odev sa nosil prehodený cez plecia. Vpredu na prsiach sa odev prichytával drahocennými sponami a reťazami. Zimné mentieky bývali podšité kožušinami.
Pomerne málo sa spomína obuv. Je jednoznačné, že tak za vysoké čižmy, ako aj za papuče môžeme ďakovať Turkom. Črievice – poltopánky, siahajúce po členok, kde sa z vnútornej strany zaväzovali a na opätku boli podkuté železom – boli tiež tureckým dovozom. Na obuvi nemohli chýbať kovové (strieborné) ostrohy.
K obvyklým odevným doplnkom patrili rukavice. Ich materiál bol veľmi variabilný: z rysa, vydry, pižma, ale aj textilné – prstové zimné, letné (bez prstov). Zvláštna pozornosť sa venovala aj pokrývkam hlavy. Väčšinou sa vyrábali z plsti, ich tvar bol plochý so zahnutým okrajom. Materiálom zimných čiapok bola kožušina, bežné boli aj kombinácie s plsťou, ale aj s inými drahými látkami, ako zamatom či brokátom.
Ženská móda sa viac približovala španielskej okružie okolo krku, manžety. Strih ženských šiat: živôtik, bohato riasená sukňa s honosnou (vo všedný deň obyčajnou) zásterou, na hlave nosili vydaté ženy čepiec, sviatočne sa nosili už aj klobúky. Vrchný odev bol podobný ako u mužov – plášť. Materiál a farebnosť boli podobné, obuv taktiež. Ženy ale nosili viac šperkov, odevy vyšívané perlami, aj drahokamami či zlatými niťami.
Ako zomrela grófka a jej manžel?
Alžbeta Báthoryová zomrela 14. 8. 1614 v Čachticiach, vo svojej internácii, vo veku 54 rokov. Príčina smrti nie je známa, zrejme šlo o zlyhanie srdca a možno i iných orgánov (krátko pred smrťou spomínala, že jej je zima na ruky a dala si vankúš pod nohy, teda (nie je to potvrdené) mohlo ísť o problémy s obličkami. Jednoznačne však zomrela pri zdravom rozume (podľa opisu posledného rozhovoru celkom jasne komunikovala so svojím strážcom).
Jej manžel zomrel 4. januára 1604 vo veku 49 rokov, opäť nevieme príčinu, len toľko, že bol predtým už dlhšie chorý – mohlo to byť následkom neustálej fyzickej námahy v protitureckých bojoch, následky života vo vojenskom tábore, jazdy, zranení apod.
Čo sa stalo s jej obrovským majetkom?
Majetok pripadol právoplatným dedičom – synovi Pavlovi a dvom dcéram – Kataríne vydatej Drugethovej a Anne vydatej Zrínskej Bol rozdelený ešte pred smrťou Alžbety Báthoryovej a rozdelenie bolo zakotvené aj v jej testamente. Niekoľko drobností a menšie sumy podľa testamentu odkázala aj služobníctvu – presne podľa vtedajších zvykov.
Čo by sme ešte mali vedieť o grófke Báthoryovej?
Napr. že ako mnoho ďalších príslušníkov šľachty v tej dobe aj ona podporovala štúdium chudobnejších chlapcov na univerzitách v zahraničí, v nejednom prípade sa postavila na stranu svojich poddaných, ak sa niekto pokúšal im nejako ublížiť či ich poškodiť. Jej život sa nijak nevymykal z bežného stereotypu života šľachtičnej v tej dobe (niet dokladov na to, aby sme mohli predpokladať, že by už súčasníci mali o nej nejakú zlú mienku, alebo by o nej koloval chýr výstrednej či inak čudnej ženy – to všetko vzniklo po jej smrti).
Prečo sa zachoval iba jediný jej obraz – portrét? Vieme niečo o maliarovi, ktorý ho namaľoval?
Pravdepodobne obrazy, ktoré sa zachovali, tiež nie sú dobové, ale podľa typu oblečenia mohli vzniknúť ako kópie nejakého pôvodného obrazu asi v 30. rokoch 17. storočia. O maliarovi nevieme.
Koľko mala grófka Báthoryová detí a aký bol ich osud?
Vieme o piatich deťoch, nie je však vylúčené, že mala ešte nejaké dieťa, ktoré sa mohlo narodiť mŕtve alebo žilo len veľmi krátko a nedostalo sa do písomných dokumentov (listov). Dospelosti sa dožili dcéry Anna a Katarína, syn Pavol, dcéra Uršula a syn Andrej zomreli v detskom veku.
Kde sa vzal, z čoho pochádzal obrovský majetok rodiny Báthory?
Báthoryovci dostali svoje majetky ako donácie za služby preukázané panovníkom – predovšetkým v bojoch a rôznych vojnách v priebehu niekoľkých storočí a ich podporu, teda tak ako všetci ostatní šľachtici. Majetky sa ďalej získavali aj dedením po vymretých bočných líniách spríbuznených rodov, kúpou a samozrejme sobášmi.
Koľko mala rokov, keď sa vydávala aké boli dôvody na sobáš? Koho to bolo rozhodnutie?
Vydávala sa ako 15 ročná, čo bol bežný vek na vydaj šľachtických dievčat v tom období, sobáš bol už dávnejšie pravdepodobne dohodnutý rodičmi oboch snúbencov, ale v dobe ich sobášu už boli obaja – Alžbeta i František (20 ročný) sirotami. Vek oboch zodpovedal dobovým zvyklostiam. Dôvody – pravdepodobne politické, majetkové – ako väčšinou v tom čase.
Vieme niečo o jej detstve a rodičoch?
O rodičoch Nádašdyho je obrovská literatúra, otec bol humanisticky vzdelaný a mimoriadne schopný, rozhľadený človek, zastával najvyššiu funkciu Uhorského kráľovstva – bol palatínom. Jeho manželka bola od neho omnoho mladšia, ale ich manželstvo je prototypom lásky a porozumenia a celkom neformálneho spolužitia, čo v tej dobe nebolo až také bežné a prirodzené (je zachovaná korešpondencia, vydaná aj tlačou).
Báthoryovej rodičia patrili taktiež k elite, matka bola vydatá trikrát, pretože celkom mladá dvakrát ovdovela, otec aj matka pochádzali z báthoryovského rodu, z dvoch vetiev. O jej detstve vieme len málo, nezachovali sa takmer žiadne dokumenty.
Aké bolo jej vzdelanie?
Pravdepodobne doma dostala na svoju dobu veľmi dobré vzdelanie, podobné vzdelaniu šľachtických chlapcov – písmom i slovom ovládala maďarčinu a latinčinu, niektoré pramene uvádzajú, že aj gréčtinu a nemčinu. Zrejme ju učil domáci učiteľ vysokých kvalít.
Vieme niečo o jej záľubách a vkuse?
Takmer nič.
Ako vznikla legenda o jej večnej mladosti?
Vymyslel ju jezuita Ladislav Túróczi niekedy okolo roku 1720 a uverejnil vo svojej knihe o miestopise Uhorska (Ungaria suis cum compedio data…) z ktorej príbeh do slova prebral Matej Bel do svojich Notícií (1735-42). Táto kniha bol všeobecne pokladaná za vierohodnú a sprostredkúvajúcu poznatky doby na najvyššej úrovni, preto sa zrejme nepochybovalo ani o historke, prevzatej od Túrócziho.
Aký bol jej zdravotný stav? Bola naozaj anemická ako tvrdia niektoré pramene?
O jej zdravotnom stave nemáme žiadne informácie, vieme len o niekoľkých prípadoch z korešpondencie, že trpela nejakými prechodnými chorobami, ale podľa opisu sa to nedá presne určiť a to, že by bola anemická, je výmysel niektorých spisovateľov, vonkoncom nepodložený.
Dá sa ešte dnes povedať, či mala nejakých priateľov a ktorých?
Vzhľadom na to, že sa zachovalo veľmi málo dokumentov, môžeme mnoho vecí len predpokladať, Isté je, že jej manžel si bol veľmi blízky s niektorými príslušníkmi rodiny Batthyányiovcov, kontakt udržiavala aj ona po jeho smrti, najmä s Františkom Batthyányim, ktorý jej radil a pomáhal v niektorých hospodárskych a vojenských veciach.
Máme nejakú predstavu, ako mohol vyzerať jej každodenný život?
Pravdepodobne ako ostatné šľachtičné – skoro ráno vstávala (okolo 5.00), po raňajkách dozerala na prácu na dvore, vydávala príkazy služobníctvu, kontrolovala výkon prác, často aj mimo dvora – teda absolvovala menšie cesty, písanie listov, okolo 11.00 sa obedovalo, potom sa vykonávali opäť podobné činnosti. Kým boli deti malé, tak sa musela starať aj o ne a dozerať na dojky a vychovávateľov. Ženy robili mnoho ručných prác, ale chodili aj na poľovačky, jazdili na koni, absolvovali návštevy – krátke i dlhšie k susedom a príbuzným, mohli hrať na hudobný nástroj alebo len počúvať muzikantov, niekedy sa tancovalo, spievalo, niektoré ženy veľa čítali. Večera bývala o 18.00, potom ak bola tma a nebola spoločnosť, chodilo sa skoro spať, ak bola spoločnosť, tak sa zabávali až do polnoci.
Údajne sa nenašlo jej telo. Existuje na to nejaké historicky podložené vysvetlenie?
Jej pozostatky boli uložené v kostole v Čachticiach, pravdepodobne v krypte, ktorá ale nebola otvorená z dôvodov obavy o statiku oltára. V matrike zomrelých sa ešte v 17. storočí spomína, že niektoré osoby boli uložené do krypty, susediacej s tou, v ktorej leží ona, ale dodnes to nebolo preskúmané a v skutočnosti sa presné miesto nevie.
Akého bola vyznania?
Bola kalvínka, jej manžel evanjelik, deti boli krstené ako evanjelici a ona nekonvertovala – zrejme Nádašdy tomu neprikladal veľkú vážnosť a nechal ju v jej pôvodnej viere. V tom čase to tak bývalo, aj keď sa niekedy nevesty nútili ku konverzii na vieru manžela.
Aké ďalšie pozoruhodné osobnosti pochádzali z rodu Báthory?
Z rodu Báthoryovcov vzišli župani, vojvodovia, kniežatá, krajinský sudcovia a kapitáni, najviac ale vynikol Štefan Báthory, ktorý okrem sedmohradského kniežatstva získal aj titul poľského kráľa a bezpochyby patril medzi najväčších politikov obdobia tureckej okupácie. V polovici. 16. st. vlastnil rod Báthoryovcov v 19 župách 4299 poddanských port a stál tým na čele nielen v bohatstve, ale aj v vplyve. Tým si samozrejme rod získal mnoho obdivovateľov, ale aj závistlivcov a nepriateľov. O poľskom kráľovi sa tiež šírili rôzne fámy, jedni ho nazývali „tyranom s krvavými rukami“ iní „nepriateľom žien“, podľa niektorých zomrel na syfilis, iní tvrdili, že na v jeho rode dedičnú epilepsiu.
Štefanovým synovcom bol Žigmund Báthory. Po otcovi zdedil sedmohradský kniežací stolec, ale dvakrát sa ho zriekol a vymenil za oppelnské grófstvo. Niektorí historici uvádzajú, že trpel rodinnou chorobou Báthoryovcov – epilepsiou. Trápil sa údajne aj, pretože bol impotentný, podľa iných bol homosexuál To zapríčinilo, že niekedy sa správal ako génius a inokedy ako sprostý šialenec, raz ako hrdina, inokedy ako zbabelec. Bol však mimoriadne vzdelaný, estét, rétor, obklopoval sa talianskymi učencami a umelcami, nezniesol kritiku. Žigmundov dvor bol akousi obdobou talianskych renesančných dvorov, aj dvorný personál pochádzal z veľkej časti z Talianska. Jedným z najkontroverznejších počinov Žigmunda bolo v auguste 1594 uväznenie a následná poprava viacerých sedmohradských šľachticov (o.i. aj vlastného brata Baltazára) s obvinením zo sprisahania, pri ktorom vraj chceli dať zavraždiť Žigmunda. Pri odôvodňovaní svojho rozkazu na odstránenie odporcov Žigmund vyhlásil, že on konal len v prospech štátu.
Niektorí historici dnes tvrdia, že ak by to nebol urobil, Sedmohradsko by sa zradou bolo dostalo úplne do područia Turkov. S týmto názorom súhlasil aj Juraj Thurzo, na rozdiel od neho však František Nádašdy bol jediným z uhorských veľmožov, ktorý vyslovil rozhodné výhrady voči Žigmundovmu konaniu.
Žigmund zomrel 1613 v Čechách, zabudnutý a v relatívne biednych pomeroch. Podľa niektorých správ dostal porážku, ale hovorilo sa aj o jede.
Gabriel Báthory, sedmohradské knieža bol Alžbetiným synovcom. Pripisovalo sa mu tyranstvo, krutosť i sexuálna zhýralosť, ale v podstate dodnes nie je uspokojivo prebádaný jeho život a činnosť.
Je však známe, že jeho nástupca Gabriel Bethlen v rokoch 1614, 1618, 1621 obvinil z bosoráctva tri jeho príbuzné – medzi nimi i jeho sestru Annu Báthoryovú. V obvineniach nechýbali ani incestné vzťahy, v ktorých ako obvinený vystupoval aj Gabriel Báthory. Tieto spory však podnietil Bethlen s cieľom získať majetky týchto žien.
Gabriel Báthory sa stal sedmohradským kniežaťom ako nástupca bezdetného Bocskaiho. Zomrel na následky atentátu, keď ho so svojim radcom a dvoma sluhami prepadli v koči na ceste na prehliadku vojenského tábora pri Varadíne. Báthory sa síce bránil, ale proti presile nič nezmohol a bol zabitý. Atentátnici boli jeho vlastní hajdúsi, ktorí dostali od neho významné majetky a postavenie. Potom, ako padol, obrali ho o všetko, čo mal pri sebe a na sebe, telo hodili do potoka.
V modernej historiografii sa na vytváraní jeho „zlej povesti“ považuje jeho osobný vzťah s Gabrielom Bethlenom. V podstate veľmi krátke obdobie panovania Báthoryho v porovnaním s panovaním iných sedmohradských kniežat nebolo o nič krvavejšie, ale zodpovedalo krutým vojnovým časom a filozofii doby. O morálnej zhýralosti Báthoryho existujú doklady len v pamätiach kronikárov, ktorí boli existenčne závislí od Bethlena, ktorý bol zosnovateľom nielen troch obvinení dedičiek Báthoryovského majetku z bosoráctva, ale zrejme aj mnohých nepravdivých obvinení Báthoryho. Nie je pravda vylúčené, že Báthory bol veľmi aktívny, čo zadalo živnú pôdu aj pre premrštené údaje o počte jeho sexuálnych vzťahov.
Vieme niečo o vzťahu Alžbety a Ferenca? Zachovala sa nejaká korešpondencia?
Ich osobná korešpondencia sa nezachovala, len niekoľko listov, písaných iným adresátom od Františka Nádašdyho. V týchto listoch sa o svojej manželke vyjadruje s láskou, spomína že je chorá, alebo že jej stav sa zlepšil. Pri smrti požiadal v liste Batthyányiho, aby sa o ňu postaral, čo on aj robil. Podobný list písal aj Thurzovi, ale s ním nebol v takom priateľskom vzťahu, tak si myslím, že to bolo skôr vzhľadom na to, že Nádašdy odhadol celkom dobre Thurzovu očakávanú kariéru, a predpokladal, že jeho vdova bude potrebovať viac ochrancov.
Po Alžbete sa nezachoval žiadny predmet, ktorý by používala. Jedine jej testament, ktorý je vystavený v Krajinskom archíve v Budapešti. Aké sú názory grafológov na Alžbetu, vyplývajúce zo skúmania jej písma?
Aj na posudok jej písma, na základe ktorého by sa dali aspoň trošku priblížiť vlastnosti Alžbety, existujú rôzne názory, dokonca tej istej autorky.
Klára Ácsová, grafologička, ktorá preskúmala podpis Bátoryovej, keďže nebol známy iný vlastnoručný text sa vyjadrila o nej takto: jej osobu čiastočne vďaka dekadentnej povahe, ale aj pre sexuálnu neuspokojenosť stále viac opantával sadizmus. Vychádzal pravdepodobne z nenaplnenej lásky, vydali ju za iného, než koho ľúbila. To ju zlomilo, vyvolalo v nej stále zväčšujúcu sa túžbu po pomste. Bola zlomyseľná, škodlivá, nebezpečná pre svoje okolie. Možno ju prirovnať k Lucrezii Borgii, ale Báthoryová bola triezvejšia a viac rozvážna.
Podľa písma však nebola ani schizofrenická, ani šialená, ako to tvrdili niektorí jej životopisci.
Ďalší grafologický posudok písma dala urobiť pre svoju rozsiahlu publikáciu, maďarská sudkyňa I. Szádeczky-Kardossová. Obrátila sa opäť na Kláru Ácsovú, ktorá však tentokrát neposudzovala len podpis, ale celý súvislý text testamentu, ktorý je dokázateľne autografický. Všetky mená, roky a jednoznačné súvislosti v texte boli začiernené, takže v tomto prípade posudzovateľka nemala ani tušenie, čie písmo posudzuje. Z písma vyčítala: ide o veľmi rozhodnú, silnú osobnosť, veľmi sebavedomú, s logickým myslením, s mužným charakterom. Tieto vlastnosti, ako aj chladnú mentalitu získala prísnou a málo láskavou výchovou. Bola jasnozrivá, kritická, nezniesla odpor, stála vysoko nad ostatnými. Práve preto, že bola žena, jej okolie ťažko prijímalo jej odmeranosť a mužskú rozhodnosť. Málokto ju miloval, skôr mali pred ňou rešpekt. Ten však nevzbudzovala krutosťou, ale svojimi nekompromisnými postojmi, prísnosťou, často aj pokorením. Nebáli sa jej trestajúcej ruky, ale jej očí a úst – veď trestať sa dá nielen bitkou. Vo všetkom dôrazne vyžadovala poriadok. Jej písmo zásadne nevykazuje žiadne znaky sadizmu, ani sexuálneho defektu, okrem občasnej hystérie nenesie patologické znaky. Podpis, ktorý pochádza už z obdobia tesne pred smrťou, a teda už po trojročnej internácii, však nesie znaky schizofrénie.
Na opakovanú priamu otázku o výskyte znakov, ktoré by svedčili či už o sadizme, alebo sexuálnom defekte, odpovedala grafologička jednoznačne záporne.
V porovnaní s predchádzajúcim posudkom je to teda zásadný rozpor. Nešlo však o žiadnu záhadu, ani o vedomý podvod. Grafologička totiž v prvom prípade skúmala len nekvalitnú reprodukciu podpisu, vytlačenú pomocou rytiny. Obsiahlejší text v podobe testament skúmala až na druhý krát.
Autorom ďalšieho grafologického rozboru je Tomáš Gugenberger. Jeho názor na osobu a charakter Alžbety Báthoryovej je však opäť úplne iný. Z kladných vlastností mala len tieto: bola pobožná, veľkorysá, potrpela si na dôstojnosť, niekedy bola aj optimisticky naladená (aspoň v čase písania listu Alžbete Czoborovej, manželke svojho neskoršieho samosudcu, palatína Juraja Thurzu). Negatívnych vlastností však mala neúrekom: bola samoľúba, netrpezlivá, emotívna, egocentrická, nedôverčivá, bezcitná, popudlivá, impulzívna, nevypočítateľná, nerozhodná, úskočná . Mala skromné duševné schopnosti, ovládala ju silná sexuálna túžba, krutosť a pôžitkárstvo. Tieto vlastnosti sú zrejmé už v liste z roku 1606, ale – podľa grafológa – to ešte nebolo dosť. V roku 1610 sa pridružili aj sklon k zločinnosti, krutosť, náladovosť, nevyrovnanosť a perverzita. Tieto vlohy ju predurčili na sadizmus a prejavovala sa aj duševná porucha.
Takže ani grafológovia sa nezhodujú pri charakteristike jej osoby. Keď si grafológ myslel, že má pred sebou písmo masovej vrahyne, hľadal znaky písma vraha. A kto hľadá – nájde, aj keď zasadí objektivite a pravde zaucho. Na druhej strane dokonca existuje podozrenie, ža pisateľom listov, ktoré skúmal Gugenberg nie je Alžbeta, ale jej pisár.
Alžbeta Báthoryová sa stala určitým symbolom, legendou a dnes už nikto do boja za jej pravdu nepotiahne, tak ako to neurobil ani v rokoch 1610-14. Načo ničiť takú výbornú story, prečo sa pozerať na jej osobu z pozície prezumpcie neviny, keď v jej dobách vládla práve opačná, prezumpcia viny.
V súvislosti s povesťou sa často spomína podzemie a tajné chodby Čachtického hradu. Existovali vôbec niekedy?
Áno, ako každý hrad aj čachtický mohol mať – dnes sú už prepadnuté a neprístupné, takže nedá sa povedať o nich nič konkrétne čo sa týka dĺžky, kde boli, kadiaľ viedli atď.
Venoval sa vôbec niekedy nejaký archeológ alebo vedec, znalý tej doby, výskumu jej života a osoby? Alebo všetko čo o nej vieme, je založené iba na povestiach, predávaných ústnym podaním?
Veľmi dôkladne sa jej osobou zaoberala Irma Szádeczky Kardossová, mnoho o nej písal aj vojenský historik László Nagy (v súvislosti s jej manželom i legendami okolo jej rodiny).
Bola niekedy grófka súdená za svoje údajné zločiny?
Nie.
Prečo sa súd nekonal?
Viacero možných dôvodov – zrejme nedokázali zostaviť dôkazový materiál, to čo Thurzovi ľudia pozbierali, bolo biedne a nedalo sa použiť na jej odsúdenie. Niektoré názory tvrdia, že to bola Thurzova solidarita, ale spíš to bolo tak, že Thurzo hlupák nebol a vedel, že nemá dostatočné dôkazy. A zrejme pre neopodstatnenosť celého obvinenia sa ani nesnažil nejako dokončiť celú kauzu.
Je možné, aby v priebehu svojho života zabila toľko žien, ako sa spomína v historických materiáloch?
V žiadnom prípade, v dobe, keď bolo v celej krajine nedostatok obyvateľstva, by sa také veľké množstvo dievčat nemohlo bez stopy stratiť a okrem toho, bolo by veľmi problematické zohnať toľko dievčat, povraždiť ich a bez stopy zlikvidovať. Veď aj vo výpovediach „svedkov – spolupáchateľov“ – ktoré učinili pri vypočúvaní mučením, vypovedali o oveľa menšom počte „obetí“.
V súvislosti s Alžbetou sa často spomína „železná panna“. Nikdy sa ale nenašla. Myslíte si, že niečo podobné mohla vlastniť a používať?
Nie, je veľmi malá pravdepodobnosť, že by sa technicky dala taká vec používať a ani sa nikde v dobových dokumentoch nespomína. Je to pravdepodobne len výmysel z beletrie.
Kde, prečo a ako dlho sa viedli vojny s Turkami?
Turci prenikli na územie Uhorska roku 1526 po katastrofálnej porážke pri Moháči a zotrvali tu prakticky do konca 17. storočia, keď 1699 bol uzavretý Karlovacký mier, ktorým sa oslobodilo prakticky celé územie Uhorska, s výnimkou Banátu a Valaška. Vojnový konflikt sa odohrával predovšetkým na dnešnom území Maďarska, hranica sa však posunuli až na územie dnešného Slovenska. Do týchto častí, ak neboli priamo obsadené, podnikali turecké jazdecké skupiny výpady a rabovali obyvateľstvo. Prenikli tak až k banským mestám, plienili okolo Trenčína a Bytče, prenikli aj na Moravu a v Rakúsku až ku Viedni.
Aká bola úloha manžela grófky Báthoryovej v týchto vojnách?
Bol jedným z hlavných veliteľov, zastával funkciu hlavného kapitána uhorských vojsk. Zúčastnil sa osobne takmer každej bitky a bojoval nepretržite až do svojej smrti v bitkách pätnásťročnej vojny (trvala 1593-1606, on zomrel 1604).
Ako sa žilo v tom období samej urodzenej žene, ktorej manžel zomrel alebo bojoval vo vojne?
Záležalo, akých mala ochrancov – ak mala vplyvných príbuzných alebo dospelé deti, mohla v podstate spokojne žiť na vydelenej časti majetku. Vdovy sa však často stávali terčom útokov na ich majetok, preto mladšie ženy s nedospelými deťmi volil radšej nové manželstvo. V prípade, že manžel bol iba vzdialený, väčšinou ženy požívali rešpekt a služobníctvo ich rozkazy plnilo, v podstate zastupovali svojich mužov vo všetkých veciach týkajúcich sa hospodárstva na panstve.
Aká bola Thurzova úloha v týchto vojnách?
Podobne ako Nádašdy, aj on bol priamym účastníkom bojov.
Koľko obetí si asi tieto vojny vyžiadali?
Počet sa nedá ani odhadnúť, vojna trvala 150 rokov, na oboch stranách boli veľké straty bojujúcich vojakov. Zahynulo však aj obrovské množstvo civilného obyvateľstva, nielen následkom priamych bojov, ale aj nasledujúcich epidémií, vydrancovaného územia a zničených polí, ale aj neúrod.
Thurzo a spol.
Aká bola funkcia palatína a aké boli jeho právomoci?
Palatín bol najvyššou funkciou v Uhorskom kráľovstve, bol priamym zástupcom panovníka a zastupoval ho počas jeho neprítomnosti v krajine (bolo to aktuálne najmä po Moháči, keď sa dvor presunul z Budína do Viedne). Jeho kompetencie sa týkali všetkých štátnických vecí, rozhodovania o politike krajiny, vojenských záležitostí a mal aj súdne právomoci.
Aký bol vzťah Thurza k rodu Báthory so zameraním na Alžbetu a jej manžela?
Existoval medzi nimi aj príbuzenský vzťah, relatívne vzdialený, potom, ako sa Anna Nádašdyová vydala za Zrínskeho, príbuzenstvo sa ešte viac upevnilo (Thurzova matka bola tiež Zrínska).
Doteraz neznáma informácia (našla som to tento rok) – už po smrti Alžbety Báthoryovej i Thurza sa hovorilo o tom, že Thurzova dcéra Anna by sa mala vydať za Pavla Nádašdyho, ktorý si ale zobral Juditu Forgáchovú a neskôr po jej smrti Juditu Révayovú.
Aké bolo napojenie Thurza na Habsburgovcov? Na ktorej strane vlastne Thurzo stál a akú politickú hru hral?
Vychovávaný bol vo Viedni ako spoločník princa Ernesta, bol verný prívrženec Habsburgovcov i napriek inému vierovyznaniu, videl v nich jedinú možnosť ako sa ubrániť Turkom. Jeho politická úloha bola veľmi dôležitá – funkcia palatína totiž bola niečo ako miestodržiteľ, teda zastupoval panovníka vo všetkých politických otázkach, mal súdne kompetencie a mal aj vojenské hodnosti. V dobe, v ktorej prebiehali okrem vojny s Turkami aj občianska vojna (Bocskaj) a neustále roztržky so Sedmohradskom i náboženské nepokoje vo vnútri krajiny, musel neustále lavírovať a taktizovať (v čom bol majster) a neustále voliť politiku kompromisov.
Ako a kde zomrel Thurzo?
Bol dlhšiu dobu chorý – zomrel 24. 12. 1616 vo svojom kaštieli v Bytči.
Ako sa mohol Thurzo stať zo zemana palatínom?
Nebol zemanom, Thurzovci získali šľachtictvo v Uhorsku v 15. storočí (pôvodom sú pravdepodobne z Rakúska) a majetky si rozmnožili jednak donáciami (najmä od kráľa Žigmunda Luxemburského), jednak sobášmi a kúpou. Thurzovci v 15. stor. spolu s augsburskými Fuggerovcami vlastnili stredoslovenské banské podniky a rátali sa k najbohatším rodom. Otec Juraja bol nitrianskym biskupom, nebol však vysvätený a pre hroziace vymretie rodu vystúpil z cirkvi, konvertoval na luteranizmus, oženil sa a stal sa predsedom uhorskej komory (niečo ako minister financií). Rod – vtedy mal už niekoľko vetiev – vlastnil obrovské majetky predovšetkým na &uacut