História

Dramatické a spletité okolnosti vzniku najdlhšie očakávaného slovenského filmu by vydali na samostatný film. Na úplnom začiatku však stála obvodná knižnica v Bratislave – Dúbravke, kde si budúca scenáristka a režisérka Eva Borušovičová, zatiaľ ešte v detskom veku, požičala prvú knihu o Jánošíkovi. V nej sa dozvedela, že pravda mohla byť aj iná, než akú ponúka stáročiami preverená legenda o najslávnejšom ľudovom hrdinovi. Prečo akurát Jánošíka Slováci povýšili medzi nesmrteľných,  jej vŕtalo v hlave.  Keď o niečo neskôr, začiatkom 90-tych rokov,  študovala na Vysokej škole múzických umení, rozhodla sa napísať o jeho skutočnom živote scenár. Začala hľadať v historických archívoch, čítať zachované dokumenty  a písať prvú verziu scenára. Vtedy sa ešte volal Pravdivá história o Jurovi Jánošíkovi a Tomášovi Uhorčíkovi.

Napokon vznikol absolventský scenár, ktorý sa zapáčil producentovi Rudolfovi Biermannovi a inšpiroval ho k myšlienke natočiť prvý moderný veľkofilm od pádu komunistického systému. Preto oslovil svetoznámu režisérku poľského pôvodu Agnieszku Holland pôsobiacu dlhé roky v Hollywoode. Bola ideálnou voľbou, pretože spájala dva od seba vzdialené tvorivé svety - mekku svetového filmu  s kultúrnym a historickým zázemím strednej Európy. Projekt v tomto zložení našiel veľkorysú podporu vtedajšej slovenskej vlády, ktorá pre neho vyčlenila dovtedy najvyššiu finančnú čiastku venovanú filmu - 65 miliónov slovenských korún (2,15 milióna €). Celkový rozpočet mal dosiahnuť 150 miliónov korún (4,97 milióna €). A. Holland si k réžii prizvala aj svoju dcéru Kasiu Adamik, ktorá mala v tom čase na konte úspešný americký režijný debut – čiernu komédiu Bark! (Štekot)

Na jar 2002 hľadali obe režisérky na Slovensku, Česku a v Poľsku vhodného predstaviteľa titulnej postavy Jánošíka. Spomedzi 300 uchádzačov si nakoniec vybrali mladého českého herca Václava Jiráčka, v tom čase študenta bábkoherectva na pražskej DAMU. Jeho voľba rozhodne prekvapila, pretože 1,75 metra vysoký mladík s chlapčenskou tvárou a štíhlou postavou bol na míle vzdialený od dovtedy vžitého obrazu Jánošíka ako dvojmetrového mužného siláka s takmer nadprirodzenými schopnosťami.

          

Po niekoľkomesačných náročných prípravách padla začiatkom októbra 2002 prvá filmová klapka v Červenom Kláštore na slovenskej strane Pienín. V nasledujúcich jesenných a zimných mesiacoch filmový štáb absolvoval technicky náročné nakrúcanie v známych slovenských lokalitách ako Kvačianska a Javorová dolina, Spiš, v skanzene pod Ľubovnianskym hradom, v Kežmarku, či vo Vysokých Tatrách.  A samozrejme vo filme nemohla chýbať ani Jánošíkova rodná dedina Terchová a jej okolie.

Koncom januára 2003 mal filmový štáb za sebou takmer štyridsať natáčacích dní častokrát v  krutých poveternostných podmienkach. Prvá, najnáročnejšia etapa filmovania bola úspešne zavŕšená.  Vtedy nikto netušil, že sa Jánošík odmlčí na dlhých šesť rokov, ale americkí partneri slovenského producenta nečakane z projektu vycúvali a neposkytli dohodnuté peniaze nevyhnutné pre ďalšie nakrúcanie. Navyše po skúsenostiach s prvou časťou nakrúcania producent zvýšil odhadovaný rozpočet potrebný na dokončenie filmu na celkových 225 miliónov korún (7,46 milióna €).

Nájsť nových finančných partnerov sa R. Biermannovi napriek veľkému úsiliu v tom čase nepodarilo a filmový projekt uviazol na mŕtvom bode po zrealizovaní takmer 40-tich percent filmu, čo znamenalo pre všetkých tvorcov doslova traumu. Zostal natočený materiál, ktorý dával tušiť, film akej kvality mal vzniknúť a striedavé vlny  nádeje a beznádeje.

Niekoľkoročnú smolu napokon prelomil úspešný poľský producent Dariusz Jabłoński, ktorý celý projekt opäť naštartoval, tento raz s väčšinovou produkčnou účasťou poľskej strany.  Pre D. Jabłońskeho to nie je prvá koprodukčná spolupráca so slovenskými a českými filmármi. Na konte má aj veľmi úspešný snímku Je třeba zabít Sekala, či z novších Jahodové víno.

V lete 2008, presne 21. júla, tak mohla v Poľsku na zámku v obci Wiśnicz začať druhá etapa nakrúcania filmu v rozsahu 45 natáčacích dní. Projektu zostali verné nielen obe režisérky Agnieszka Hollandová a Kasia Adamik, kameraman Martin Štrba, ale aj takmer všetci herci z pôvodného obsadenia.  Dokončenie filmu po niekoľkoročnej prestávke je jedna z najnáročnejších úloh  s akou sa  filmári môžu stretnúť.  Od boja s prírodou a tým spojeným starnutím hercov, cez praktické záležitosti okolo produkcie,  až po plynulé nadviazanie na umelecké zámery.

           

V záverečnej fáze sa však na Jánošíka usmialo šťastie  - na nikom z hercov sa plynutie času fyzicky nepodpísalo do takej miery, aby to znemožnilo jeho ďalšie účinkovanie vo filme. Poľské maskérky si pri ich príprave pomáhali zábermi a fotografiami z predchádzajúceho nakrúcania.  Tvorcom nahrávala do karát aj skutočnosť, že letná časť, ktorú bolo treba dokrútiť,  sa odohrávala v iných prostrediach, než už hotové zimné scény. Výber lokalít sa teda mohol urobiť nanovo. 

Nakrúcanie v poľských Tatrách, v Podhalí a v Pieninách trvalo do začiatku septembra 2008. Do Tatier sa filmársky tím vrátil na niekoľko dní ešte v októbri. Po Ľubovnianskom hrade sa vo filme objavia aj dva poľské zámky: v obciach Wiśnicz a Niedzica.

Celkový rozpočet filmu Jánošík. Pravdivá história napokon dosiahol 6 000 000 €.  Náš najslávnejší zbojník  aj na začiatku 21. storočia potvrdil svoju legendu a opäť vstal z mŕtvych.  Hollywoodsky happyend  v Strednej Európe.   
Pod vedením režisérky Agnieszky Holland sa v júni 2009 v Bratislave  nahrala slovenská zvuková verzia filmu. V tom čase zorganizoval distribútor GARFIELD FILM  za prítomnosti všetkých tvorcov vôbec prvú tlačovú konferenciu po dokončení filmu  Jánošík. Pravdivá história  za rekordnej účasti  novinárov a médií. Vizuál filmu a trailer nájdete na stránke janosik.zoznam.sk