DANIEL DAY-LEWIS / Guido Contini
Pochádza z intelektuálnej rodiny; je synom spisovateľa a básnika Cecila Day-Lewise a herečky Jill Balconovej, vnukom sira Malcolma Balcona, ktorý bol producentom prvých filmov Alfreda Hitchcocka. Vďaka matke sa objavil v štrnástich rokoch ako neposlušný mladík vo filmovej dráme Nedeľa, prekliata nedeľa (r. J. Schlesinger).
O rok neskôr sa stal členom National Youth Theatre. Hereckú školu pri slávnom bristolskom divadle Old Vic absolvoval s tak vynikajúcim prospechom, že bol hneď angažovaný do tamojšieho súboru.
Postupne účinkoval na rôznych londýnskych scénach, kde na seba upozornil v r. 1981 najmä úlohou homosexuála Guye Bennetta, jedného z dvoch hrdinov hry Juliana Mitchella Iná zem. Úspech slávil v r.1983-84 titulnou úlohou v Shakespearovej dráme Romeo a Júlia, inscenovanej súborom Royal Shakespeare Company a ako dánsky kráľovič v Hamletovi sa predstavil 1989 na javisku londýnskeho National Theatre. Prvú výraznejšiu filmovú úlohu - námorného dôstojníka Johna Fryera, vytvoril v dobrodružnej dráme Bounty (r.R.Donaldson).
Obrat v jeho kariére nastal v r.1985, keď podal presvedčivý dôkaz svojich hereckých kvalít v dvoch celkom odlišných postavách: snobský aristokrat Cecil Vyse vo filmovej adaptácii románu E. M. Forstera Izba s vyhliadkou (r. J. Ivory) a homosexuálny punker Johnny, ktorý so svojim pakistanským priateľom (Saeed Jaffrey) obhospodaruje verejnú práčovňu, v společensko-kritickej komédii Moja krásna práčovnička (r. S. Frears).
Vo filmovom prepise rovnomenného románu Milana Kunderu Nesnesiteľná ľahkosť bytia (rež. P. Kaufman) stelesnil pražského donchuanského neurochirurga Tomáša , ktorého neusporiadané milostné vzťahy sa odvíjajú počas búrlivých udalostí pražskej jari 1968 a v dobe normalizácie. Strhujúcu kreáciu, za ktorú získal Oscara 1989 a cenu BAFTA 1989, predviedol v autentickej postave ochrnutého írskeho maliara a spisovateľa Chrystyho Browna, ktorému slúžila ku komunikácii i práci iba ľavá noha, v životopisnej dráme Moja ľavá noha (rež. J. Sheridan).
K zvýšeniu svojej popularity prispel rolou neohrozeného, Indiánmi vychovaného lovca Sokolie Oko, ktorému prepožičal svoje ostré črty tváre lemované dlhými havraními vlasmi v novom filmovom spracovaní knihy J. F. Coopera Posledný Mohykán (rež. M. Mann). S nepriazňou osudu zápasí tiež ľahkomyselný irský flákač a zlodej Gerry Conlon, odsúdený neprávom na pätnásť rokov za politicky motivovaný teroristický útok, v politicej dráme V mene otca (rež. J. Sheridan).
PENÉLOPE CRUZ / Carla
Vlastným menom Penélope Cruz Sánchez sa narodila v Madride v Španielsku. Žiarivá Penélope alebo Pen, ako jej hovoria v rodine, hrala vo viac ako 30tich filmoch a je dnes celosvetovo uznávanou herečkou. Zahrala si s Tomom Cruisom, Cameron Diaz i Kurtom Russelom.
Penélope začala svoju kariéru v rodnom Španielsku v televíznom seriáli "La Quinta marcha" v roku 1990. Vtedy sa prvý krát objavila pred kamerou. Prvý film (nakrútený pre televíziu) prišiel o dva roky neskôr s názvom "Framed", bol to thriller. Prelom však nastal až neskôr – až na konci r. 1992 – s filmom "The Age of Beauty" (Belle époque), kde hrala svoju prvú väčšiu úlohu.
Potom nasledovalo asi 20 ďalších filmov, kde stvárnila väčšie alebo menšie úlohy. Väčšina z nich bola nakrútená ešte v Španielsku. Väčšie filmy , ktoré Penélope preslávili, prišli až v rokoch 97-98. Prvý film "Na dno vášne" (Live Flesh) v roku 1997 v réžii Pedra Almodóvara, druhý film "Abre los ojos" nakrútený v tom istom roku, kde si zahrala hlavnú úlohu Sofie. Film "Don Juan" tiež pomohol Penélope ku kariére.
Najväčší zlom ale prišiel až s filmom "Všetko o mojej matke" (All About My Mother, orig. Todo sobre mi madre) v roku 1999, kde sa opäť ujal réžie Pedro Almodóvar. V roku 2001 si zahrala s Nicolasom Cageom vo filme "Mandolína kapitána Corelliho" (Captain Corelli's Mandolin). Ide o o dramatickú snímku z prostredia vojny obohatenú o lásku hlavných postáv. Vo filme hral i Christian Bale. V tom istom roku sa tentokrát stretla na filmovom plátne s Tomom Cruisom a Cameron Diaz vo filme "Vanilkové nebo" (Vanilla Sky).
V roku 2002 nakrútila film "Waking Up in Reno", kde si zahrala postavu Brendy a v roku 2003 filmy "Masked and Anonymous" ako Pagan Lace a rolu Adeline La Franchise v snímke "Fanfán Tulipán" (Fanfan la tulipe).
MARION COTILLARD / Luisa
Narodila sa v Paríži. Vďaka svojej rodine mala k umeniu vždy blízko, obaja rodičia sú divadelní herci. Malá Marion trávila väčšinu detstva na vidieku v Orléansu, kde mala rodina vidiecke sídlo a tu si zamilovala prírodu , čo ju neskôr ovplyvnilo pri voľbe vysokoškolského štúdia, kde si vybrala obor ekológia. Počas štúdia na prianie rodičov navštevovala kurzy herectva, čo zúročila neskôr, keď táto ľahká múza u nej zvíťazila. Od roku 1994 sa začala objavovať v televízii v rôznych epizódach seriálov v menších roliach (Highlander) a partnerských komédiách - typickom žánre pre francúzsky film. Prvý prelom prišiel v roku 1998 s nenáročnou akčnou komédiou Taxi. Tam si zahrala postavu Lilly - priateľku mladíka Daniela. Bola nominovaná na talent roka pri vyhlasovaní Césarov.
Zahrala si tiež v pokračovaniach filmu Taxi 2,3 a romantickej dráme Jeux d'enfants (Vadí nevadí), to už bol rok 2003 a prišiel prvý veľký medzinárodný úspech s filmom Veľká ryba (Big Fish, 2003) v réžii Tima Burtona - ten ju vo svojom fantaskne-melancholickom príbehu obsadil do úlohy manželky.
O rok neskôr hrala vo filme Jeana-Pierra Jeuneta Príliš dlhé zásnuby (A Very Long Engagement, 2004) a za vedľejšiu úlohu vášnivej prostitútky, ktorá sa mstí za smrť svojho milého, získala Césara. V jemnej komédii Dobrý ročník (A Good Year, 2006) s romantickým nádychom, ktorú nakrútil Ridley Scott v roku 2006,sa Marion predstavila ako spočiatku neprístupná Fanny v krásnom prostredí Provence. Po tejto snímke prišiel pre Marion doterajší vrchol jej hereckej kariéry. Mala preniesť na filmové plátno spevácku legendu šansónu Edith Piaf (La Momme, 2007). Poadarilo sa. Režisér Olivier Dahan riešil popri nakrúcaní výšku Marion ktorá je o 22cm vyššia, ako bola Edith Piaf, zväčšenou dekoráciou a snímal herečku v detailoch. Marion Cotillard stvárnila Edith Piaf svojimi gestami, spôsobom reči, dokonca aj strnuloťou v rukách (artritídou), ktorou legenda trpela, a podarilo sa jej zachytiť aj ľudské vlastnosti smutného klauna. Sama herečka dodáva, že bola od začiatku rozhodnutá, že nebude Edith Piaf napodobovať: „Chcela som si v sebe vytvoriť dostatok miesta, aby som mohla Edith prijať, aby sa u mňa cítila ako doma”, vysvetľuje poňatie úlohy. Marion Cotillardová berie svoje povolanie ako stálu výzvu k prekonávaniu prekážok: “Táto práca mi dodáva nutnú dávku adrenalínu, ktorý pre svoj život nutne potrebujem.“
NICOLE KIDMAN / Claudia Jenssen
Medzinárodné publikum si ju po prvý krát všimlo v nadšene prijatom psychologickom thrilleri Úplné bezvetrie (Dead Calm, 1989). Od tej doby sa z nej stala jedna z najpopulárnejších herečiek, opakovane preukazujúca svoj herecký rozsah a mnohostrannosť.
V roku 2003 získala Oscara, Zlatý glóbus, berlínskeho Strieborného medveďa a ďalšie ocenenia za stvárnenie spisovateľky Virginie Woolfovej v dráme Hodiny (2002). Rok predtým bola nominovaná na Oscara za úlohu v muzikáli Moulin Rouge!. Za túto úlohu i za ďalšiu vo filme Ti druhí (The Others, 2001) bola opäť nominovaná na Zlatý glóbus, za Moulin Rouge! ho získala. Na túto cenu bola nominovaná ešte niekoľko krát, za filmy Zrodenie (2004), Návrat do Cold Mountain (Cold Mountain, 2003) a Billy Bathgate (1991).
Jej poslednými filmami sú Svadba podľa Margot (2007) a Zlatý kompas (2007).
V oscarovom animovanom muzikáli Happy Feet (2006) nahovorila postavu Normy.
Do jej rozsiahlej filmografie patria aj filmy Tlmočíčka (The Interpreter, r. S.Pollack 2005), Dogville (2003, r. Lars von Trier), Eyes Wide Shut (1999) a Portrét dámy (1996).
V roku 2006 jej bolo udelené najvyššie možné austrálske ocenenie - “Companion in the Order of Australia".
JUDI DENCH / Lilli
Herectvo študovala v Central School of Speech Training and Dramatic Art. Divadelnú kariéru zahájila 1957 ako členka Old Vic Company na javiskách v Liverpooli a v Londýne (Royal Court Theatre). Od 1960 pôsobila striedavo v niekoľkých významných súboroch (Aldwich Theatre, Royal Shakespeare Company, Oxford Playhouse Company, Nottingham Playhouse), s ktorými podnikla mnohé turné po celom svete.
Z divadelných úloh spomeňme Oféliu v Hamletovi (1957), Lady Macbeth v Macbethovi, Aňu v Čechovovom Višňovom sade (1961), Irinu v Čechovových Troch sestrách (1964), titulnú úlohu v Shawových hrách Svätá Jana (1966) a Majorka Barbara (1970), Sally Bowlesová v Kanderovom a Ebbovom muzikáli Kabaret (1968).
Ako hereckej nádeji jej bola udelená cena BAFTA 1965 za úlohu márne sa búriacej novomanželky v dokumentárne štylizovanej dráme o problémoch niekoľkých mladých ľuďoch pred svitaním pri Temži v Londýne O štvrtej ráno (rež. A. Simmons).
Zatiaľ najväčší úspech dosiahla počas dvoch rokov (1997-98) vďaka postavám anglických panovníčok. Úloha kráľovnej Viktórie, o ktorej intímnom vzťahu k sluhovi (Billy Connolly) rozpráva dráma Paní Brownová (rež. J. Madden), jej vyniesla Zlatý glóbus 1997, cenu BAFTA 1997 a nomináciu na Oscara 1997.
Akadémiou (Oscar 1998, cena BAFTA 1998 a nominácia na Zlatý glóbus 1998) bol priijatý aj jej výkon vo vedľejšej úlohe kráľovnej Alžbety v komédii Zamilovaný Shakespeare (rež. J. Madden). Medzi kandidátky na Oscara 2000 a Zlatý glóbus 2000 ju vyniesla vedľajšia úloha nevrlej starej panej Armande Voizinovej, ktorá prenajme cukráreň a byt mladej cudzinke (Juliette Binocheová), v poetickej komédii podľa románu Joanne Harrisovej Čokoláda (rež. L. Hallström).
Výrazné kreácie predviedla tiež v televízii, kde sa uplatnila v rôznorodom žánrovom repertoári. Popularitu u britských divákov a cenu BAFTA jej zaistila hlavná postava manželky Laury v komediálnom TV sitcome A Fine Romance (1981-84, Dokonalá romanca), kde mala za partnera svojho manžela. Neskôr ešte vytvorila hlavnú úlohu v podobnom komediálnom seriáli As Time Goes By (1992-98, Ako beží čas).
Okrem herectva sa pokúsila niekoľko krát aj o divadelnú réžiu a pre televíziu nakrútila v roku 1989 záznam javiskovej drámy Johna Osborna Obzri sa v hneve s Kennethom Branaghom a Emmou Thompsonovou.
Za svoje dielo bola v r.1988 povýšená do šľachtického stavu s titulom Dame.
V roku 2006 si zahrala v komediálnej dráme Show začíná s Bobom Hoskinsom, Willom Youngom a Kelly Reilly a v úspešnej adaptácii románu Jane Austenovej Pýcha a predsudok (2005) s Keirou Knightley. V tom istom roku sa objavila v úlohe Bondovej nadriadenej menom M v snímke Casino Royale (rež. Martin Campbell). Rovnakú úlohu stvárnila už predtým v bondovkách Zlaté oko, Zajtrajšok nikdy neumiera, Jeden svet nestačí a Dnes neumieraj.
SOPHIA LOREN / Matka
Vyrastala v chudobných pomeroch ako nemanželské dieťa varietnej herečky a príležitostnej klavíristky. Detstvo a dospievanie strávila v rodine svojho dedka v mestečku Pozzuoli, kde navštevovala učiteľský ústav.
Roku 1949 bola zvolená v neapolskej súťaži krásy jednou z dvanástich Princezien mora. Prvú hereckú prípravu jej poskytla matka, ktorá ju poslala do hereckej školy v Neapoli. Od svojich šestnástich rokov začala spoločne s matkou vystupovať ako komparzistka v rímskych ateliéroch Cinecittà, kde sa nakrúcali najmä historické veľkofilmy, pokleslé melodrámy a komédie.
Zároveň pod menom Sophie Lazzaro pózovala pre fotoromány časopisu Sogno. V roku 1951 sa zúčastnila v Salsomaggiore súťaže o titul Miss Taliansko a získala titul Miss Elegancia.
Prvú hlavnú úlohu, dcéru majiteľa lode, na ktorej sa plaví expedícia skúmajúca podmorský život, vytvorila vo filme Afrika pod morom (rež. G. Roccardi); producent ju prekrstil na Sophiu Loren. V septembri 1952 sa spoznala počas súťaže o titul Miss Roma s film. producentom Carlo Pontim, ktorého natoľko okúzlil jej pôvab a osobné čaro, že s ňou uzavrel zmluvu na sedem rokov.
Ak Pontiho zásluhou dostávala stále väčšie úlohy, až režisér Vittorio De Sica si povšimol jej dramatického talentu, v ktorom sa miešala tragika aj humor. Rozpoznal a využil jej osobité spojenie fyzičnosti dedinčanky i pestovanej elegancie, ľudového typicky národného temperamentu i prirodzenej grácie (odvážil sa jej dať dokonca dramatické úlohy zrelých, omnoho starších žien).
Horalka (Oscar 1961, cena BAFTA 1962, Donatellov David 1961 a cena na MFF v Cannes 1961); vyzývavo krásne dievča Zoé, s ktorou má stráviť jednu noc výherca lotérie na púťovej strelnici, v záverečnej epizóde La riffa (Lotéria) z poviedkového filmu o rôznych podobách lásky Boccaccio; prostá Neapolitánka Adelina, ktorá sa ustavičným tehotenstvom bráni uväzneniu, bohatá a rozmarná Miláňanka Anna, nahradzujúca lásku púhym bezcitným flirtom, a lepšia rímska prostitútka Mara, do ktorej sa zamiluje mladý seminarista (Giovanni Ridolfo), v poviedkovom komediálnom filme Včera, dnes a zajtra (Donatellov David 1964); gazdiná Filumena Marturanová, ktorá vynaloží všetku svoju energiu a um, aby dostala k oltáru bohatého zhýralého muža (Marcello Mastroianni), vo film. adaptácii divadelnej komédie Eduarda De Filippa Manželstvo po taliansky (cena na MFF v Moskve 1965, Donatellov David 1965 a nominácia na Oscara 1964); neapolské dievča Giovanna, ktorá vypátra po vojne v ZSSR svojho údajne nezvestného, znovu ženatého manžela (M. Mastroianni), v dráme Slnečnice (Donatellov David 1970); Sicilánka Adriana, vydatá za žiarlivca, ktorá nájde po jeho smrti krátke šťastie s iným mužom (Richard Burton), v melodráme podľa poviedky Luigiho Pirandella Cesta (Strieborná mušľa na MFF v San Sebastiane 1974).
Práve tieto postavy energických, vnútorne nie veľmi komplikovaných, prostorekých až vulgárnych, ale vždy zvodných a dráždivých žien, ktoré hrala s vášnivým realistickým prejavom plným ráznych giest a výrečnosti, z nej urobili svetovú hviezdu.
Ponti, ktorý cieľavedome riadil jej medzinárodnu kariéru, ju dokázal presadiť aj v Hollywoode, kde bola od pol. 50. rokov obsadzovaná významnými režisérmi do filmov najrôznejších žánrov, od historických (Pýcha a vášeň, Cid, Pád ríše rímskej), dobrodružných (Legenda o stratencoch) a vojnových (Kľúč), až po komédie (Takáto žena).
Škandál, aký spôsobila jej svadba s úradne nerozvedeným Pontim v roku 1957, trval deväť rokov, a až potom sa mohla za Pontiho vo Francúzsku riadne vydať.
V 70. rokoch priťahovala pozornosť bulvárnej tlače svojim súkromým životom, najmä svojimi materskými povinnosťami k dvom synom, Carlovi a Edoardovi. Roku 1978 opustila s manželom Taliansko kvôli konfliktu s daňovými úradmi a prijala francúzske občianstvo. V roku 1980 bola talianskou justíciou odsúdená k tridsiatim dňom väzenia pre nezaplatenie daní z filmov, ktoré nakrúila v zahraničí.
Napriek tomu, že sa od 70. rokov neobjavuje na film. plátne tak často ako kedysi, jej príležitostné kreácie nestratili nič zo svojej dramatickej pôsobnosti.
Medzi slávnymi hereckými partnermi, s ktorými spolupracovala najčastejšie a najradšej, zaujíma výsadné postavenie Marcello Mastroianni. Po jeho boku hrala po prvý krát vo film. prepise Moraviovej poviedky Škoda, že si taká potvora (rež. A. Blasetti), v komédii o pôvabnej zlodejke, ktorá zamotá hlavu naivnému taxikárovi.
Ostatný krát sa stretli pred kamerou v roku 1994 vo filme Pret-a-porter (rež. R. Altman); za úlohu manželky zosnulého šéfa francúzskej únie módnych návrhárov Isabelle de la Fontaineovej bola nominovaná na Zlatý glóbus 1994.
V roku 1999 bola hosťom MFF Artfilm v Trenčianských Tepliciach. Roku 1991 bola vymenovaná za rytierku Čestnej légie a za celoživotné dielo a prínos film. umenia bola poctená Čestným Césarom (1990), Čestným Oscarom (1991), Zlatým medveďom na MFF v Berlíne 1994 a Grand Prix des Amériques na MFF v Montreali 2001.
KATE HUDSON / Stephanie
Je dcérou speváka a herca Billa Hudsona a herečky Goldie Hawnovej. Vyrastala u matky a jej dlhoročného druha, herca Kurta Russella. Absolvovala hereckú školu Crossroads v Santa Monike a ako herečka začínala menšími úlohami v dramatických TV seriáloch Party of Five (Večierok pre piatich) a EZ Streets.
Jej prvou veľkou film. príležitosťou sa stala postava naivnej a nešikovnej Cindy, ktorá po všetký peripetiách silvestrovskej noci nájde skutočnú lásku, v trpkej komédii 200 cigariet (rež. R. B. Garciaová). Skutočný prelom v jej kariére však znamenala až úloha atraktívnej suverénky Penny Lane, hlavy skupiny fanyniek nazývaných Kapelníčky, v hudobnej retrokomédii z rockového zákulisia Na pokraji slávy (rež. C. Crowe).
Táto vedľajšia úloha, pôvodne zamýšľaná pre, Sarah Polleyovú, jej vyniesla Zlatý glóbus 2000 a nomináciu na Oscara 2000. Ďalšie filmy v jej kariére sú Dr. T. a jeho ženy Dr. T & the Women (2000) v úlohe Dee Dee - dcéry gynekológa a historický príbeh z 19. storočia Štyri pierka (The Four Feathers, 2002).
STACY FERGUSON / Saraghina
Jej rodičia, Terra a Pat, podporovali Stacy Fergusonovú a jej mladšiu sestru Danu Karrieren v rozhodnutí pôsobiť v showbusinesse. Stacy dostala svoju prvú hereckú príležitosť ako moderátorka v zábavnom programe „The Charlie Brown and Snoopy show“ (1983), ale tiež v dvoch špeciálnych televíznych vysielaniach - It´s Flashbeagle, Charlie Brown and Snoop show (1984), čo boli veľmi populárne moderátorske programy a talk show! Po pôsobení v reklame pre Rice Krispies (1984), pôsobila Fergie v úspešnej televiznej show - Kinds Incroporated v preklade niečo ako „detská spoločnost“… V máji 2004 bola vybraná časopisom People medzi 50 najkrajších ľudí sveta.
V roku 1986 hrala Stacy v hororovej komédii - Monster in clothes, ale pôsobila ďalej v televíznom seriáli - Kids Incorporated: Charbusters a Kids Incorporated: Rock in the New Year. V roku 1989 opustila Stacy svet reflektorov a vrátila sa späť do obyčajného života a normálnych problémov teenagera.
Hudba ale bola naďalej jej najväčšou vášňou a tak založila spolu so Stefanie Ridel a s kolegyňou Rance Sandstormovou z televízneho programu - Kids Incorporaded, skupinu Wild Orchid. V roku 1999 mala dokonca vlastný televízny program na televíznom programe FOX TV. Všetok svoj čas ale neskôr venovala len skupine. Tá v roku 1997 vydala svoj prvý album Wild Orchid a hned potom, o rok neskôr nasledoval ďalší, s názvom OXYGEN! V roku 2001 pripravila skupina tretí album, ale už ho nestačila vydať. Skupina totiž prestala existovať, kvôli duševným krízam a depresiám, ktoré u Fergie pôsobily v takej miere, že bolo nutné podstúpiť terapiu! O rok neskôr sa vrátila späť k profesionálnej speváckej kariére. Túžila však po zmene a tak odišla do Los Angeles.
V tej dobe stretla Will.i.am z Black Eyed Peas. Stretávali sa spolu často, v rôznych televíznych show. Potom prijala na krátky čas ponuku a spevácky doprevádzala skupinu Trio. Nahrala s nimi 3 skladby. Black Eyed Peas začali pod názvom Lban Klann (1989) v zložení: Will.i.am, Apl.de.ap a Taboo. V roku 1998 uverejnili svoje prvé dielo s názvom Behind the Front a tiež Bridging the Gap (2000). Ich štýl hudby bol ojedinelý a neznámy, ale veľmi kvalitný, už preto, že s nimi spolupracovali hviezdy ako napr. Macy Gray alebo Wyclef Jean. Až po dvoch rokoch vydali svoj v poradí tretí album Elephunk, na ktorom už spolupracovala i Stacy Ferguson. Tá prijala svoje umelecké meno Fergie a bola oficiálne prijatá ako členka skupiny Black Eyed Peas. Skupina Black Eyed Peas sa preslávila predovšetkým piesňou "Where is The Love?", na ktorej sa podieľal i Justin Timberlake, ktorý bol predtým členom skupiny N-Sync.
Vďaka veľkým úspechom skupiny sa pokúšala Fergie preraziť aj v sólovej dráhe a spoločne s Will.i.am naspievala soundtrack k fimu 50.x a stále po prvý raz (2004)
V roku 2006 vydala i svoj debutový album s názvom The Dutchess, z ktorého pochádza i úspešná pieseň London Bridge.